Máte aj vy ten pocit, že zakaždým, keď sa vrátime z ďalšieho lockdownu, tak nás je akosi menej? Že z nás sa vráti menej? V texte, z ktorého je dnešná kázeň, je opis Jeruzalema ako mesta, ktorého hradby sú zbúrané a brány zhorené. Odhalené, chabé, bezbranné, ponechané napospas. Máme ešte pri pohľade na seba, zbor, alebo Cirkev nádej, že Boh môže priniesť obnovu a opäť nás vybudovať? Čo nám dáva odvahu ešte dúfať?

Všetko sa to končí v poslednej kapitole knihy Rút. Boáz je ochotný byť vykupiteľom, ale dokáže aj vykúpiť? Bude mať Noémi ešte nádej? Alebo jej rod v Izraeli navždy vymrie? V závere tohto napínavého príbehu o vernej láske uvidíme cenu vykúpenia a cieľ vykúpenia.

Cudzinka Rút nachádza na Boazovom poli neskutočnú štedrú starostlivosť. A je živým dôkazom, že Boh sa prozreteľne a milostivo stará o cudzincoch vo svojom ľude. Náš svet však nie je Boázove pole, a preto sa pýtame naozaj sa Boh stará? V Kristovi vidime, rezolutné - ÁNO.

(Ospravedlňte prosím zhoršenú kvalitu audiozáznamu.) Je príliš jednoduché v našich previneniach zastať na pol ceste: priznať si vinu, chvíľu sa v nej možno zámerne utápať, a tam skončiť. Lenže takáto ľútosť je impotentná, neplodná, neprinesie život ani zmenu, lebo sa nevysporiadava s koreňom problému. Koľko krát sme sa previnili proti Bohu, proti blízkym, proti vlastnej rodine. A síce sme vyjadrili ľútosť nad našimi činmi a boli sme aj zdrvení ich dôsledkami, no smer sme nezmenili. A chyby sme opakovali. A potom sme ľutovali. A znova dookola. Ako teda premeniť skutočnú ľútosť na skutočné pokánie? Ako z hriechu von? Ako zmeniť smer?

Sú povolaní Bohom a cestu majú schválenú na najvyšších miestach. Napriek tomu to ale neznamená neprítomnosť problémov. História sa opakuje, a tak ako pri prvej vlne „navrátilcov“, aj táto sa stretáva hneď s dvomi problémami. Ako Boží ľud prekoná tieto problémy na ceste do vlasti?

Boh nám nielen hovorí, že čo od nás očakáva, ale sa nám aj stavia po boku a pôsobí v nás to, čo chce dosiahnuť.Kresťanstvo je láska ku Kristovi. Si vzácny pre Boha - je Boh vzácny pre teba?

Keď sa pred 2500 rokmi Izraeliti po 50 rokoch v exile vrátili späť do svojej Zasľúbenej zeme, vrátili sa s poverením postaviť Bohu dom. Postaviť chrám, v ktorom Boh bude prebývať. Bola to jeho stavba a oni, spolu s kráľom Kýrom, boli tými, skrze ktorých sa mal tento Boží plán realizovať. Na konci tohto stavebného projektu však získali viac ako len nový chrám pre svojho Boha – získali samotného Boha.

Za veľaváženými ľuďmi neprichádzame len tak, ľahkovážne, bez zastavenia sa. Stretnutia s kráľovnou Alžbetou II. alebo s pani prezidentkou SR sú väčšinou naplánované, majú svoj poriadok a postup. A ak je tomu tak pri ľudských osobnostiach a kráľoch, o čo viac potom pri Bohu, ktorý je Pánom pánov a Kráľom kráľov?

Mnohí sme pripravení na nový začiatok, ale ten nie a nie prísť. V novom začiatku vidíme novú nádej, cítime v ňom možnosť pre lepšiu budúcnosť. Keď sa zdá, že sa nám celý svet zrútil a pochybnosti o Božej láske začínajú napĺňať naše mysle, vtedy nás Boh prekvapí svojou milosťou. Prináša nový začiatok, no starom mieste. Berie nás späť ku odvekým základom, na ktorých jeho ľudia vždy stáli. V prvej kázni novej série z kníh Ezdráša a Nehemiáša uvidíme Boha ako toho, ktorý prináša nie len nádej na lepšiu budúcnosť, ale ako on sám je tou Nádejou. Vidíme Boha, ktorý pohne celou svetovou ríšou len preto, aby naplnil svoje zámery spásy, ktoré má pre svoj milovaný ľud.

Je tu obdobie letných dovolenie. Vieme celkom dobre ako zregenerovať svoje telo, ale ako sa môže zregenerovať aj naše srdce? Lebo nejde nám napokon práve o toto na každej dovolenke? – aby pookrial náš duch? Dobre vieme, že môžeme spať koľko chceme a jesť čo len chceme, ale naše srdce môže ostať rovnako nepokojné, ako na začiatku. V 16. žalme vidíme kráľa Dávida, ktorý si pred Bohom občerstvuje svoju dušu. Ako sa to robí? Ako môže toto leto nie len oddychovať naše telo pod lúčmi slnka, ale ako môže naša duša oddychovať pod lúčmi Božej lásky?

Dalo by sa povedať, že život človeka je akoby cesta zo svetla sveta do tmy smrti. V okamihu narodenia je náš svet zaplavený svetlom a vo chvíli smrti sa nad nami zatiahne opona tmy. V obrazoch Koheleta, byť na slnku znamená žiť a byť v tme znamená nežiť, byť mŕtvy. Je možné žiť plný život vo svete ubúdajúceho svetla?