Kohelet sa vo štvrtej kapitole obzerá okolo seba a vidí, ako naša vzájomná ľudská závisť ničí a kazí tento svet – a prispieva ku márnivosti, t.j. ku neuchopiteľnosti, nenaplniteľnosti, nášho pozemského života. A predkladá nám tu dva spôsoby života: ten s plnými rukami námahy a ten s otvorenou rukou pokoja. Len jeden z nich povedie ku plnému životu.

Kohelet sa len tak ľahko nevzdá. V jeho dnešnom pokračovaní bádania po zmysle života uvidíme, ako sa ho snažil nájsť pri pohľade to svojej minulosti (na to, čo dosiahol a zažil) – a jediné čo našiel, bola márnosť. Tak potom sa Qohelet pozrel do budúcnosti (na to, čo príde) – a hľa, ďalšia márnosť. A medzi týmito dvoma márnosťami našiel objavil pravý zisk – taký, ktorého sa márnosť nedotkla. Objavil miesto, na ktorom človek môže zakúsiť plný život v prchavom svete.

Od začiatku pandémie ubehol už viac ako rok a niektorí ľudia označujú tento rok covidu ako „stratený rok“. Rok, kedy sme stratili naše plány a sny; rok, kedy niektorí stratili svojich blízkych; rok, kedy mnohí stratili prácu; rok, kedy mnohí spoznali depresiu; rok, kedy sa nebolo v lete na dovolenke či v zime na lyžovačke; rok, kedy niektorí stratili vysnívanú svadbu; naše deti zase stratili rok, ktorý im už nikto nevráti späť. Dnes saspolu pozrieme nie na stratený rok, ale na stratený deň. Tak by sa totiž dala opísať veľkonočná sobota: ten prázdny a častokrát opomenutý deň medzi Veľkým piatkom a Nedeľou vzkriesenia.

Boh viedol izraelský národ z otroctva Egyptu do slobody Zasľúbenej zeme cez skúšky púšte – tam, na púšti, cvičil a skúšal ich vieru, aby sa mu naučili dôverovať a verne nasledovať. Lebo len tak budú môcť vstúpiť do krajiny, ktorá oplýva medom a mliekom. Len tak zakúsia skutočný shalom, ktorý im Boh chystá. Naša viera na púšti života porastie len vtedy, ak budeme žť v komunite, v ktorej budú prítomní schopní vodcovia.

Izraelský národ počas svojho putovania púšťou slepo počúval svoj smäd a doviedlo ho to takmer ku smrti. Riešením však nie je ani ignorovať smäd, ale cvičiť ho, aby nás viedol nie ku smrti, ale k životu.

Boh vedie izraelský národ na púšť, aby ho tam naučil mu dôverovať a spoliehať sa na neho. A to isté potrebujeme aj my, aby sme ustáli výzvy života, naša viera musí rásť. A viera veľmi dobre nerastie so šálkou kávy na pohodlnom gauči v upratanej obývačke. Viera, ktorá Bohu dôveruje a sa na neho spolieha, rastie na púšti. Viera je akoby rastlina, ktorá najlepšie rastie v tých najhorších podmienkach.

Nádej – buď vás udrží pri živote, alebo vás zabije. Určite ste aj vy už počuli také rady, ako „Nedúfaj a nebudeš sklamaný“, alebo „Očakávania ti prinesú len sklamanie“. A kto z nás už nezažil sklamania? No zároveň život bez nádeje si nevieme predstaviť. Tak ako teda? Nádej zabíja alebo zachraňuje? Ježiš, Nový kráľ, prichádza s Nádejou, ktorá dáva život.

Život kresťanskej viery je náročný, lebo z veľkej časti za zakladá na slove a sľuboch, na veciach, ktoré ešte úplne nie sú, ale veríme a očakávame, že budú. Advent toto celkom dobre zachytáva. A Boh veľmi dobre vie, že viera nie je ľahká. Preto našej viere „pomáha“ a dáva nám „znamenia“, ktoré majú posilniť našu vieru a dôveru v jeho slová a sľuby.

Biblia – Kniha kníh. V skutočnosti, zbierka 66 kníh, avšak jedného Príbehu. Aký je tento príbeh, ako ho môžeme správne čítať a predovšetkým, ako má tento Príbeh meniť naše životy? V tejto prvej prednáške nám Todd Patterson v prvých dvoch kapitolách knihy Genezis pomáha porozumieť úvodu tohto Príbehu. Naším hosťom a prednášajúcim bol Todd Patterson, M.Div., PhD, ktorý je učiteľom Hebrejčiny a Starej zmluvy na Katedre téológie a katechetiky na UMB v Banskej Bystrici. Viac nájdete na jeho blogu www.toddjana.com. Celú sériu nájdete tu.