Marek Tomašovič

Pokračujeme v adventnej sérii "Svetlo Vianoc". Naposledy sme skončili tým, že Svetlo prichádza. Dnes sa pozrieme na to, ako naň zareagujeme. Sú v podstate len dve možnosti: buď sa pred ním skryjeme a zavrieme si oči, alebo ho prijmeme a vstúpime do jeho svetla. Čo však v tomto Svetle uvidíme? Čo nájdeme, keď Boh „zažne svetlo“ v našom srdci? Ku čomu nás volá?

Dnes, vďaka rekordnej inflácii, peniaze strácajú svoju hodnotu v priamom prenose. Pred očami nám miznú. Aký postoj ku peniazom, či času, majú nasledovníci Ježiša z Nazaretu? Každému z nás Boh zveril dve komodity, o ktorých je každý z nás presvedčený, že ich nikdy nemá dosť: čas a peniaze. Ako každá cesta, aj Cesta učeníctva nás niečo bude stáť. Cestovné náklady na tejto Ceste učeníctva sú vysoké a zaplatiť ich dokáže len štedré srdce, ktoré samo okúsilo a spoznalo Božiu štedrosť. A tá len potom ďalej presakuje skrze nás ďalej do sveta okolo nás.

Na každú cestu potrebujeme nejaké palivo. Keď ideme autom navštíviť rodičov, potrebujeme do neho natankovať benzín, prípadne naftu alebo LPGčko, alebo dnes niektorí už aj nabíjajú batériu. Keď ideme peši na túru po horách, tam nám benzín či powerbanka veľmi nepomôžu, ale za to sa hodí horúci čaj z termosky, alebo osvedčená horalka. Dodajú silu na cestu. Čo nás však posilňuje na ceste za Ježišom? Život kresťanskej viery je život učeníctva – nasledovania Ježiša z Nazaretu. A ako za ním deň za dňom kráčame, čo nám dodá potrebnú silu kráčať vpred? Aký je ekvivalent benzínu či horalky pre našu vieru? Čo s naším hladom na ceste? Nad tým sa dnes budeme zamýšľať.

Biblia má jednu dobrú správu – evanjelium. Komu ale je táto správa určená? Kto ju potrebuje? Niekedy máme v Cirkvi pomýlenú predstavu o tom, že evanjelium je akosi bránou ku viere, ale po ceste potom kráčame už po vlastných. Lenže Písmo nás učí, že evanjelium je bránou, cestou, aj cieľom! Ten, kto sa vydá nasledovať Ježiša nikdy neopustí evanjelium, nikdy z neho nevyrastie a nikdy z neho nezmaturuje. Všetci a stále potrebujeme evanjelium.

Čo to znamená, byť kresťanom, učeníkom a nasledovníkom Krista? Z čoho vyviera a ako vyzerá život človeka, ktorý kráča za Ježišom? Tomu sa chceme venovať túto jeseň v novej sérii kázní „Cesta učeníctva“. No nechceme len teoretizovať – chceme byť v nej praktickí a skúmať svoj život. Sedí s tým, k čomu nás povoláva Kristus? Uspokojíme len sa s označením "kresťan," alebo chceme byť učeníkmi Ježiša Nazaretského?

(Ospravedlňte prosím zhoršenú kvalitu audiozáznamu.) Izraeliti mali na prvý pohľad všetko: zasľúbenú zem, oltár, chrám, opevnenie – obnova ako sa patrí! No aj napriek tomu niečo chýbalo. Problém bol ten, že z exilu sa vrátili úplne rovnakí, ako doňho šli, a tak páchajú rovnaké hriechy svojich otcov. Chceli nový začiatok, ale dostali rovnaké výsledky. Prečo? Lebo chceli nový začiatok, no so starým srdcom; novú vonkajšiu realitu, no so starou vnútornou realitou.

Pravá ľútosť nikdy nie je bez ovocia, lebo pokánie nás vedie k životu, ktorý je v súlade s Božím slovom. Pokrivené je vyrovnané. Kde sú títo čerství navrátilci z exilu pokrivení a kde potrebujú narovnať? A čo my? Kde sme my pokrčení a potrebujeme byť narovnaní?

O čo nepriateľom Izraela išlo? Chceli zastaviť obnovu hradieb. No Nehemiášovi išlo o viac. Pre neho toto celé bolo vždy len prvým krokom na ceste ku tej pravej obnove – obnove Božieho ľudu. A tak je tento ich príbeh užitočný aj pre nás. My dnes neobnovujeme naše trnavské hradby, ale tento náš trnavský zbor. A aj my na tejto ceste budeme čeliť zastrašovaniu nepriateľa, ktoré príde zvonku, zvnútra, a možno aj zo samotného jadra.

Načo sú komu hradby? Pred zhruba 700 rokmi trnavčania začali okolo svojho mesta budovať opevnenie. Na jeho stavbu použili až vyše 20 mil. tehál – žiadna malá stavba! Načo toľko úsilia? V tomto mladom, čerstvom slobodnom kráľovskom meste bolo čo chrániť – majetok, domovy a životy jeho obyvateľov. Prečo však Boh poslal Nehemiáša, aby obnovil Jeruzalemské hradby? Čo chránili oni? A je vôbec takýto "neduchovný" zoznam práce akokoľvek relevantný pre nás dnes?

Mohlo by sa zdať, že príbeh Noémi, v ktorom sme boli ponorení celý advent, sa skončil. Veď dostala svoj happy-ending. A v podstate áno, ale na konci jej príbehu, v posledných veršoch knihy Rút, dostávame akési „P.S.“, ktoré nám poodokrýva oveľa väčší obraz. Zisťujeme, že príbeh Noémi je síce maličkou, no kľúčovou časťou Božieho veľkého príbehu. Lebo to, čo sme vedeli, že Boh robí pre Noémi a Rút v malom, Boh robí pre nás všetkých vo veľkom.

Dávno predtým, ako Jozef s Máriou, „svätá rodina,“ vkročili do Betlehema, a dávno predtým, ako proroci vôbec tušili, čo Boh zamýšľa, do Betlehema sa vracala iná rodina. Môžeme ich nazvať tou „prvou svätou rodinou.“ Bola trochu neštandardná, podobne ako Mária a Jozef. Boli to totiž dve vdovy: stará vdova Noémi a jej mladá nevesta, tiež už vdova, Rút. Tieto dve zarmútené a životom doudierané vdovy prichádzajú do Betlehema a skrze ich príbeh Boh dáva do pohybu udalosti, ktoré o tisíc rokov neskôr privedú do Betlehema inú rodinu. Práve tu sa začína Vianočný príbeh.

V celej knihe sme videli, ako Boh zachraňuje a obnovuje svoj ľud po každej stránke. Už sú bezpečne späť doma v Zasľúbenej zemi. Chrám je opäť postavený. A tak by sme čakali, že posledný príbeh bude o veľkej žúrke na počesť Boha za jeho milosť. Konečne doma. Už je dobre. Lenže... nebolo dobre. Záver knihy končí smutným zistením: národ je späť, ale tak isto aj jeho hriech. A ten (opäť) ohrozuje ich budúcnosť. Ako sa vysporiadajú so svojou vinou? Ako obstoja pred Bohom, pre ktorým nič neskryjeme?

Keď sa pred 2500 rokmi Izraeliti po 50 rokoch v exile vrátili späť do svojej Zasľúbenej zeme, vrátili sa s poverením postaviť Bohu dom. Postaviť chrám, v ktorom Boh bude prebývať. Bola to jeho stavba a oni, spolu s kráľom Kýrom, boli tými, skrze ktorých sa mal tento Boží plán realizovať. Na konci tohto stavebného projektu však získali viac ako len nový chrám pre svojho Boha – získali samotného Boha.